Pamätáte sa na rozprávku o synovi, čo vo svojom dome prichýlil otca v starobe? Dedko mal Parkinsona, a tak pri jedle vždy porozlieval. Syn poslal svojho otca pre pokoj v rodine jesť k peci. Z drevenej misky, aby nič nerozbil.
Ale potom jeho malý synček začal stružlikať misku, vraj pre svojho otca, až bude starý. Tak starého pána radšej zase pustili k stolu a k tanierom, aby malý prestal stružlikať.
Nedávno som sa vracala domov a vo vchode som pri nástenke stretla predsedu domovej správy, či ako sa to volá. Myslím toho pána, ktorému to nedá a všeličo zariaďuje, aby nám dom raz nespadol na hlavu. Zvedavo som nakúkala, čože to tam dáva za oznam.
Bolo to od susedov, ktorí sa práve niekam sťahovali. Nepoznala som ich. Do domu sme sa prisťahovali pred pár rokmi, ale - ako to už vo väčšom meste býva - so susedmi sa príliš nepoznáme. Teda ak si odmyslím nedávnu haváriu stúpačky v našom byte, to človeka celkom prinúti zoznámiť sa so susedmi... Ale o tom som nechcela písať, naviac je to už k spokojnosti všetkých postihnutých vyriešené. Uf!
Tí, čo sa sťahovali, nebývali pod nami. Takže sme sa s nimi nepoznali, lebo sme ich nevytopili. Len sme vedeli, že sa z jedného bytu niekto sťahuje. Krabice na chodbe sa nedali prehliadnuť.
A tak mi sused - predseda, či ako sa tá funkcia volá, hovoril, ako to bolo: Títo susedia bývali v dome od nepamäti. Keď sa po revolúcii dom privatizoval, oni z nejakého neznámeho dôvodu nechali svoj byt napísať na dcéru. Tá sa už pred rokmi odsťahovala. Byt obývali jej rodičia a brat, trochu mentálne postihnutý. Toho jediného som občas stretla vo vchode.
Jeho mama má vraj osemdesiat rokov a minulý rok mala mozgovú príhodu. Z bytu nevychádza, je takmer nepohyblivá. O otcovi sa sused - predseda nezmieňoval.
Dcéra, majiteľka bytu, si teraz postavila dom. A rozhodla sa byt predať. Ako zamýšľala, tak i učinila. Jej rodičia a mentálne trochu postihnutý brat sa sťahujú do podnájmu.
Šokovaná som sa pozrela na oznam na nástenke. Bola to rozlúčka. Rodina písala, že pani tá a tá predala byt, a preto sa sťahujú do podnájmu vo vedľajšej štvrti. A že sa im tam bývalo dobre a týmto sa s nami všetkými lúčia. Ani slovo o tom, že pani tá a tá je ich dcéra. Načo aj? Tí, čo vedia, vedia. Načo to vešať na nos ostatným, ktorí túto rodinu, rovnako ako ja, vôbec nepoznajú?
Je to už týždeň, čo som pri nástenke hodila reč so susedom. Krabice zmizli, rodina z predaného bytu tiež. Na rozdiel od rozprávky o drevenej miske tento príbeh nemá happy end. Len niekde v kútiku duše zostáva malilinkatá nádej, že je to ľudové podanie a že to v skutočnosti bolo nejako inak.