Raz ma svojím rozprávaním dosť prekvapila. Hovorila mi, že keď bola malá, bývali v jednom dome spolu s dedkom. Mala ho veľmi rada, a aj on ju. Ale dnes si uvedomuje, že asi nebol celkom v poriadku. Často jej totiž rozprával veľmi pochmúrne príbehy. Rozprávanie začínal obvykle tým, že jej zaspieval pesničku "Osiřelo dítě"...
Predstavujem si štvor-päťročné dieťa, ktoré vyrastá v normálnej rodine s oboma rodičmi, a ktorému každý deň niekto spieva "Osiřelo dítě". Tú pesničku nepoznám, mne moja babka spievala len o nešťastne zamilovaných. Ale ten názov!
"Nemala si z toho nočné mory?" pýtam sa.
"Na to sa nepamätám, ale je pravda, že som v tej dobe navštevovala detského psychológa."
Ani sa nečudujem. Ale ako ju tak vidím, celkom dobre sa z dedkovho vplyvu dostala.
Alebo môj kolega Peter. Zasmušilý mladý muž, od nátury pesimista. Nedávno nám v práci s chmúrnym výrazom v tvári rozprával, ako ho rodičia v prvej triede nechceli dať do družiny, a tak po škole chodil k babke. To by uvítalo každé dieťa! Lenže v jeho prípade to malo chybu: babka práve v tej dobe prestúpila k jehovistom. A tak Peter trávil popoludnia počúvaním o blízkom konci sveta a o Armagedone.
Nevinná detská duša si to nenechala pre seba a začala to po večeroch rozprávať doma. Peter dodnes nevie, čo sa potom odohralo medzi dospelými, ale pravda je, že po niekoľkých dňoch začal chodiť do družiny. Babku od tej doby vídal už len pri spoločných rodinných obedoch niekoľkokrát do roka.
Všetci sa na tom smejeme. Asi sa z toho dostal, keď to dáva k dobru v práci, ale ja uvažujem, či je jeho zasmušilosť vrodená, alebo je pozostatkom babkinho rozprávania.